V znamení kňazských primícií

Primiciant Cyril Hamrák krátko po promócii (Autor:  )
Autor:Mons. Michal Kľučár
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Už nie je ďaleko júnová nedeľa, keď sa na markušovskom kostole slávnostne rozozvučia zvony a budú nás všetkých zvolávať na primičnú sv. omšu nášho novokňaza dp. Cyrila Hamráka.

Pri takýchto slávnostných príležitostiach sa schádza nielen rodina primicianta, ale celá farnosť a jej okolie. Isteže mnohí prídu ani nie zo zvedavosti, ale skôr z vďačnosti voči Pánu Bohu, že v tejto zaujímavej farnosti zas pribudne nový kňaz pre Spišskú diecézu. Veriaci už pred rokom obnovili starý gotický chrám a jeho okolie na túto slávnosť. Z tejto aktivity mladých priateľov a skúsených odborníkov prichádzame k poznaniu, že aj v dnešnom rozháranom svetovom dianí sú ľudia, ktorí poznajú vyššie hodnoty a majú svoj kladný názor a postoj ku kňazovi a jeho dušpastierskej práci.
Ježiš Kristus predpovedal určitý nedostatok a nepomer medzi kňazmi a veriacimi, medzi kňazmi a svetom pre celé dejiny: „Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo“ (Mt 9,37). To platilo za čias Ježišových a platí to aj teraz. Zároveň však aj vyzval: „Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“ (Mt 9,38). Tieto slová zneli tiež pre celú Cirkev a pre všetky časy. Na srdci všetkých ostáva povinnosť prosiť Boha, aby štedro udeľoval mladým milosť kňazského povolania. Markušovskí veriaci iste túto výzvu aj plnia, lebo nám to potvrdzuje radostný fakt, že keď jeden mladík z Markušoviec sa stane novokňazom, už druhý nastupuje do seminára. Je to znak, že katolícke rodiny žijú v presvedčení, že kňaz patrí k ním, že ho potrebujú. Problém kňaza a laika je taký starý, ako sama Cirkev. Človek sám nemôže plniť všetky ciele, povinnosti a práva. Je pravda, že mnoho vie spraviť sám, ale ešte viacej v spojení s inými ľuďmi. A nakoľko Cirkev Kristova je mystické telo, je živé ústrojenstvo, v ktorom máme všetci svoju osobitnú úlohu, aby sme svojou službou prispievali na život toho organizmu, ktorého hlavou je sám oslávený Kristus, náš Spasiteľ. Nechcem tu vymenovavať všetky druhy práce, zamestnania, povolania. Sme presvedčený, že každý odbor je potrebný, aby sme mohli dôstojne žiť, či ta to týka života v prirodzenom alebo nadprirodzenom poriadku. Sila Cirkvi bojujúcej nie je v jej osihotenosti, ale v spojení s Cirkvou trpiacou a oslávenou. Jej sila je v hlave tohto naprirodzeného ústrojenstva, ktorou je Kristus. A tak, keďže každá malá rodina je malou cirkvou uprostred tejto rodiny a pre túto rodinu žije kňaz. Patrí každej, teší sa s každou. Toto si má uvedomiť každá kresťanská rodina. Potom nájdu v kňazovi spoľahlivého sprievodcu v radosti a pevnú oporu v bolestných starostiach. Katolícka rodina vidí v ňom svojho člena, ktorý v nej patrí a v nej má svoje miesto. Každá rodina potrebuje kňaza tak, ako každá rodina potrebuje lekára. Cez kňaza sa Boh dáva cítiť v rodine a požehnáva ju. Nie bez dôvodu sa kňaz musí zrieknuť vlastného rodinného života a to všetko preto, aby katolícka rodina, ako aj iní, mali k nemu vždy prístup so všetkými problémami a starosťami, najmä ak ide o vyslúženie sviatostí. Cirkev bojujúca tu na zemi má svojich funkcionárov, ktorými sú kňazi ako boží úradníci. Ostatných príslušníkov Cirkvi voláme laikmi. V podstate však niet rozdielu medzi klérom a laikmi. Všetci sú božie deti v rámci toho istého mystického tela, ktorým je Kristus. Ale ako je v ľudskom tele ruka menej ako srdce alebo ako noha je menej ako žalúdok, tak aj laik je menej ako kňaz. Lenže celý organizmus ak nechce byť defektný nemôže postrádať ani ruky ani nohy. A Cirkev je Kristus teda celá dokonalosť bez defektov. A tá sa odráža aj v Cirkvi bojujúcej tu na zemi. Ak teda naša Cirkev oslňuje protivníkov ako najväčší, vraj organizačný zázrak, ktorý utvorili dejiny. My však hovoríme, že tento zázrak nie je z dejín, ale v dejinách. Len spoločným úsilím laikov a kňazov a prispením Ducha Svätého sa rodí katolícky život verejný a súkromný. Cirkev je živá, ak sa v nej prejavujú rozličné povolania bohato a pestro. V dobe ako je naša je múdre a neodmysliteľné podporovať každé duchovné a kresťanské laické povolanie, aby pred svetom bola Cirkev v čoraz väčšej miere znamením budúcich vecí: kráľovstvá, ktoré je už teraz a ešte nie je. Kňazská služba v Cirkvi je vrcholom a prameňom kresťanského života a spoločenstva povolaného pripomínať Zmŕtvychvstalého a to najmä obetovaním Eucharistie...
Daj Boh, aby to spoznali a osvojili si nielen v našich rodinách, ale v celej novej Európe.