Rozprávka a či realita?

-------- (Autor:  )
Autor:Mária Krotká-Košalová
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Všetci isto poznáte rozprávku o dvoch ženičkách pri studni. Popri tom, ako ťahali vodu, rozprávali sa ako inak aj o svojich deťoch. Jedna sa chválila, aké má šikovné a nadané deti a tá druhá ju trpezlivo a tichúčko počúvala. Keď však nastal čas ísť s plnými vedrami domov, tak tá čo sa toľko chválila, ťahala vedrá sama a tej druhej pomáhal s vedrami syn. Poviete si, rozprávka. Dobré ponaučenie, ale nič reálne v dnešnom svete. Aj ja som si to donedávna myslela. Vyviedla ma z omylu jedna skutočná udalosť. Nedávno som navštívila isté nemocničné oddelenie. V nemocničnej izbe boli štyri žienky.Tú staršiu paniu pri okne priviezli v ten deň doobeda. Mala problémy so srdiečkom. Sama začala rozprávať, koľko má detí, aké sú šikovné, veľmi dobré a roztrúsené po celej republike. Ani na vnúčatá nedala slovkom dopustiť. Bola to vcelku na svoj vek ešte čiperná babička. K čomu sa však veľmi nahlas nepriznávala a ako sme sa to neskôr dozvedeli, bolo to, že žije v opatrovateľskej službe domova dôchodcov. Jej nemocničný stolík zízal prázdnotou, mala na ňom v pohári len čistú vodu. Ani návštevy k nej často nechodili, vraj sú všetci veľmi zaneprázdnení. A tak naša babka tíško závidela druhej babke, ku ktorej chodili deti dennodenne. Ktovie, načo v tom okamihu myslela? Bolo toho iste veľa. Jedno viem však celkom určite, že to čo jej chýbalo, neboli pomaranče ani džús, ktorý na svojom nočnom stolíku nemala. Chýbali jej vlastné deti, bohužiaľ zavalené prácou a povinnosťami. Chýbala jej známa tvár, nežné pohladenie a milý úsmev. Bolo mi jej naozaj ľúto. Jej smutné oči sa totižto nedali prehliadnuť.
Tak čo, ešte stále si myslíte, že sme v rozprávke a nie v realite? Spomeňte si len, koľko takých ľudí je medzi nami, v našom blízkom okolí? Koľko starých a opustených mám a otcov? Bohužiaľ, často sa stáva, že kým sú rodičia čulí a svojpomocní, tak je všetko v poriadku a detí je plný dom.Na starosť, keď im sily ubúdajú, sú častejšie odkázaní na našu pomoc. A práve vtedy sa im deti otáčajú chrbtom. Stávajú sa príťažou svojim vlastný deťom. Samozrejme, česť výnimkám! Každý, kto sa o takých ľudí stará, vie, že starostlivosťo nich si vyžaduje veľa energie fyzickej, psychickej a hlavne kopec trpezlivosti. Vyžaduje si to silnú osobnosť.Obdivujem týchto ľudí a sú mi v mnohom vzorom. Lebo ktosi múdry raz povedal: „Tak ako sa ty dnes správaš k svojim rodičom, tak sa raz k tebe budú správať tvoje vlastné deti." Skúsme sa v tomto veľkonočnom období naozaj tešiť zo zmŕtvychvstalého Krista a vzájomne sa povzbudiť k tomu, aby sme boli trošku lepšími a ohľaduplnejšími voči nášmu okoliu. Zbavme sa nášho sebectva a závisti. Nech sa Veľká noc nestane naším "národným sviatkom" šunky a oblievačky. Zapamätajme si raz a navždy, že Kristus sa obetoval na kríži pre každého z nás, a to je ten pravý a nefalšovaný odkaz Veľkej noci. A to je realita a nie rozprávka!