Medzi nebom a zemou

Alebo kde je naše miesto?

Nádvorie kostola (Autor:  )
Autor:Peter Zimmermann
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Pred nejakým časom ma oslovila pieseň českého speváka Františka Nedvěda pod názvom Můj zvon. Vtedy som ešte netušil, že za pomerne krátky čas sa ocitnem vo farnosti, kde budem svedkom vytrvalej práce miestnych veriacich na zveľaďovaní prostredia svojich chrámov, pravda, pod prezieravým vedením svojho pána farára. Pri tejto príležitosti sa chcem s vami podeliť o niektoré myšlienky spomínanej piesne, ktorá, ako sa zdá, aktuálne korešponduje s udalosťami v našej farnosti.
Kvôli originalite textu ich uvádzam v pôvodnom českom jazyku.

Někdo v balíku, jinej bez peněz,
párek v rohlíku je tvůj věrnej pes.
Děti boháčů v bídu nevěří,
prej se nesluší žebrat u dveří.
Stejnej zvon, zvoní ke křtinám i kVánocem,
nač ty hádky o morálce, všem nám bude znít
– stejnej zvon,
kterej pohřbíval mou mámu,
visí v kapli a ne v chrámu,
stejnej zvon, starej zvon.
Kdybych já mohl svůj zvon mít,
po nocích bych ho učil znít,
já bych řek, kdy a jak má bít,
ten můj zvon, můj zvon.
Ať je majákem i bubnem,
ať je světlem v moři bludném,
ať lidem nedá spát.
Ten můj zvon, bude bít jak dosud žádnej,
dokud srdce nevychladne,
ten můj zvon, můj zvon.

Toľko pieseň, ktorá ma pred nejakým časom oslovila. Človeka však neoslovujú iba pekné piesne, ale aj hlboké pravdy o živote. O jednej takejto pravde som sa dočítal v príbehu o dvoch mníchoch, ktorí sa v akejsi starobylej knihe dozvedeli, že niekde na konci sveta je miesto, kde sa nebo dotýka zeme. Rozhodli sa ho nájsť. Vydali sa na cestu s odhodlaním, že sa nevrátia, kým sa im to nepodarí. Prešli mnoho krajín, precestovali celý svet, prežili rôzne nebezpečenstvá. Boli už v pokušení vrátiť sa späť, ale správa v starej knihe o dverách, ktorými je potrebné prejsť a človek sa ocitne pred Bohom, ich poháňala dopredu. Konečne sa im podarilo dvere nájsť. Zaklopali, dvere sa im otvorili a s búšiacim srdcom vstúpili do vnútra. Aké však bolo ich prekvapenie, keď vošli, rozhliadli sa a videli, že sú doma, vo svojej kláštornej cele. Až vtedy pochopili, že miesto, na ktorom sa stretáva nebo so zemou, je tu – práve na tom mieste, kam nás Boh postavil.
Nehľadajme teda iné miesto, iné prostredie, iných ľudí. Boh nám predsa dal to najlepšie, aby sa mu vydarila naša spása. (JURKO, J.: Na jeden dúšok, s. 135.)