Pane, nauč nás rátať naše dni

Veža kostola v Tepličke (Autor:  )
Autor:Monika Hodnická
Pridané: 0000-00-00 00:00:00
Copyright © 2005-2006 Pokoj a dobro, Markušovce
Bez súhlasu redakcie sa článok nesmie ďalej publikovať!

Už sme si zvykli konštatovať – nemám čas, „nestíham“, som v strese, ... Školáci najnovšie nemajú čas sa učiť, zamestnaní venovať sa rodine, ženy na materskej dovolenke už na nič iné. Dôchodcovia sú tiež v zhone a dokonca už aj z úst nezamestnaných počuť – nestíham... Sú to len tendenčné slovné frázy, alebo je to ozaj tak?
Čím viac techniky človek vynašiel, aby mu ušetrila čas, tým menej ho má. Akoby tých povinností stále pribúdalo. A ani si možno neuvedomujeme, ako sa pomaly ale isto stávame otrokmi náhlenia sa. V takejto „kvalitne“ stresovej spoločnosti sa otvára takpovediac „raj“ pre rôzne liečiteľské, ba priam šarlatánske praktiky, ktoré ponúkajú zaručené recepty ako dostať svoj život pod kontrolu. Nie div, že mnohí zúfalí naletia. Možno sa dostaví aj nejaký ten účinok. No žiaľ, len dočasný. A potom sa ten stres vystupňuje do ešte väčšej depresie. Je namieste otázka – boli aj pred rokmi ľudia stresovaní, no nevedeli ten jav pomenovať? Alebo vedeli čas prežívať inak?
Verím, že Pán Boh veľmi múdro pridelil každému toľko času, koľko potrebuje. Len zrejme si človek prestal vážiť čas, ktorý má k dispozícii. Vážiť si v tom zmysle – byť Bohu zaň vďačný, a tak vedieť „rátať svoje dni“.
Asi zabúdame na to známe ORA ET LABORA – modli sa a pracuj. Aj dnešní kresťania túto výzvu radi rozdeľujú: alebo len pracovať, alebo len modliť sa. A keďže si na modlitbu nájdeme čoraz menej času, ostáva už len práca bez modlitby. Potom sa ale nečudujme, že nás niekedy povinnosti doslova pohltia, v práci zavládne stres a chaos.
A pritom to už múdry Šalamún pekne vyjadril v žalme: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“ (Ž 127,1) Hovorí jasnou rečou: šťastie a zdar závisia od Božieho požehnania. A naši rodičia či starí rodičia už dávno dobre vedeli, o čom je reč, keď si na stenu zavesili výšivku s textom: „Bez Božieho požehnania, márne naše namáhania.“
Ak si namýšľame, že život máme my sami dobre pod kontrolou, skôr či neskôr nás naša pýcha položí na kolená.
Pápež Ján XXIII. sa okrem iného každé ráno modlil: „Pane, pomôž mi urobiť si presný program dňa. Možno sa ho nebudem celkom držať, ale urobím si ho. A tak sa budem chrániť dvoch ziel: unáhlenosti a nerozhodnosti.“
Snáď ani nie je problém v tom, že máme pocit nedostatku času. Skôr to vnímam tak, že sa veľmi rýchlo vytráca úcta k nemu. Pretože keby sme mali úctu k času, tak by sme nehundrali, čo všetko nestačíme urobiť, ale práve naopak, neustále by sme ďakovali zato, na čo všetko cez deň nám Pán dal požehnanie, silu, prostriedky, poslal do cesty tých správnych ľudí, aby sme zvládli to, čo sme zvládli.
A keď sa naučíme ďakovať za čas a mať k nemu úctu, budeme si vážiť aj čas iného človeka. Aj v tom vidím hĺbku biblického zvolania: „Pane, nauč nás rátať naše dni...“